(Iz 55, 1-11) Toto hovorí Pán: „Poďte k vodám, všetci, čo ste smädní, nech príde aj ten, čo nemá peniaze. Kupujte chlieb a jedzte. Poďte, kupujte bez striebra, víno a mlieko bez platenia. Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti? Počúvajte mňa a budete jesť dobroty a budete sa kochať v jedlách vyberaných. Napnite svoj sluch a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť. Uzavriem s vami večnú zmluvu, verný láske, ktorou som miloval Dávida.

Hľa, ustanovil som ho za svedka pre ľudí, za knieža a vládcu národov. Budeš volať národ, ktorý nepoznáš; národy, ktoré ťa nepoznali, pribehnú k tebe kvôli Pánovi, tvojmu Bohu, a kvôli Svätému Izraela, lebo ťa oslávil.

Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku. Nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje, k nášmu Bohu, lebo on veľkodušne odpúšťa. Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán. Lebo ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje cesty nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami. A ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“

Vyššie uvedený úryvok je len alternatívnym textom prvého čítania na sviatok Krstu Pána v roku B. V každom roku trojročného nedeľného liturgického cyklu je ako prednostné čítanie vybraný úryvok Iz 42, 1-4. 6-7 (Prvá pieseň o Pánovom služobníkovi z Druho-Izaiáša). Katechézu k tomuto textu pozri na sviatok Krstu Pána v roku A. Katechézy k textu Iz 55,1-11 pozri v priečinkoch na 15. (Iz 55,10-11), 18. (Iz 55,1-3) a 25. (Iz 55,6-9) cezročnú nedeľu v roku A.

V nasledujúcom texte sa budeme zaoberať iba veršami Iz 55,4-5, ktoré nie sú obsiahnuté vo vyššie uvedených katechézach: Hľa, ustanovil som ho za svedka pre ľudí, za knieža a vládcu národov. Budeš volať národ, ktorý nepoznáš; národy, ktoré ťa nepoznali, pribehnú k tebe kvôli Pánovi, tvojmu Bohu, a kvôli Svätému Izraela, lebo ťa oslávil. Keďže tento text priamo nadväzuje na text Iz 55,1-3, budeme vychádzať z katechézy na 18. nedeľu cez rok A. Spomenutý úryvok sa končí zmienkou o Dávidovi a Božím prísľubom obnovenia večnej zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Dávidom (Uzavriem s vami večnú zmluvu, verný láske, ktorou som miloval Dávida – Iz 55,3cd), ale ktorú ľud aj jeho králi neustále porušovali, preto sa ľud dostal do babylonského vyhnanstva, a preto kráľovstvo Izraela zaniklo. Toto obnovenie zmluvy s Dávidom bude však v skutočnosti „novou zmluvou“, ktorá sa bude vzťahovať už nielen na jeden národ, ale na všetky národy sveta. Druho-Izaiáš je teda jedným z prorokov univerzalizmu spásy, ktorá bude zahrňovať všetky národy, vrátane – ale už nielen – Izraela.

Úryvok Iz 55,4-5 nadväzuje na tento prísľub novej zmluvy, ktorá bude uzavretá prostredníctvom tajomného Dávidovho potomka známeho ako Mesiáš: Hľa, ustanovil som ho za svedka pre ľudí, za knieža a vládcu národov. Prvotný zmysel tohto textu sa však môže týkať buď perzského kráľa Kýra, osloboditeľa Židov z babylonského zajatia, ktorého Druho-Izaiáš považoval buď za samotného Mesiáša (por. Iz 45,1: Toto hovorí Pán svojmu Pomazanému, t.j. Mesiášovi, Kýrovi ...), alebo aspoň za predchodcu Božieho Mesiáša, za akúsi mesiášsku postavu, alebo prípadne Zorobábela, posledného historicky známeho potomka kráľa Dávida, ktorý sa na istý čas stal aj správcom Judey a Jeruzalema, ale iba ako zástupca perzského kráľa; historická situácia, v ktorej vznikal tento text, je totiž návrat Izraela do vlasti, s čím mnohí Židia spájali svoje veľkolepé nádeje na obnovu pozemského kráľovstva Izraela, ktoré sa ale nenaplnili. Ako ale vyplýva z textu, Mesiáš nebude iba vládca a kráľ, ale aj Boží svedok, ktorého úlohou bude nielen vládnuť v mene Božom, ale zvestovať ľuďom Božiu slávu (tejto podmienke však Kýros, ktorý si uctieval pohanských bohov, určite nezodpovedal). Nepôjde teda o „bežného“ kráľa, ale o duchovného vodcu, proroka a kňaza, ktorý nastolí na zemi vládu Jahveho, jediného pravého Boha.

Nasledujúci verš Iz 55,5 (Budeš volať národ, ktorý nepoznáš; národy, ktoré ťa nepoznali, pribehnú k tebe kvôli Pánovi, tvojmu Bohu, a kvôli Svätému Izraela, lebo ťa oslávil) sa obracia pravdepodobne priamo na ľud Izraela, ktorý zohrá v mesiášskych časoch dôležitú úlohu. Je možné, že v „Božom svedkovi“, o ktorom hovorí predchádzajúci verš, Druho-Izaiáš videl samotný ľud Izraela. Cudzie a neznáme národy, ktoré uvidia Bohom darovanú slávu Izraela v mesiášskych časoch, „pribehnú k Izraelu kvôli Pánovi“, „kvôli Svätému Izraela“.

Kapitola 55 rekapituluje veľa tém, ktoré nachádzame v predchádzajúcich kapitolách Druho-Izaiáša (celý text Druho-Izaiáša môžeme chápať ako exhortáciu, povzbudzujúcu kázeň k navrátilcom z Babylonu). Keďže ide o záverečnú kapitolu Druho-Izaiáša a teda o akési zhrnutie jeho myšlienok, tento záverečný text nie je taký kohézny ako iné texty Druho-Izaiáša. Striedajú sa tu rôzne, priamo nesúvisiace myšlienky – poéma začína pozvaním na Božiu hostinu (vv. 1-2), pokračuje víziou obnovenia dávidovskej dynastie, resp.  dávidovskej zmluvy (vv. 3-5), následne vyzýva poslucháčov k hľadaniu Pána (vv. 6-7) a končí úvahou o odlišnosti Božieho myslenia od nášho obmedzeného chápania Božích plánov (vv. 8-9) a o sile Božieho slova (vv. 10-11). Kapitola končí veršami 12-13, ktoré ale nemáme uvedené v našom texte, a ktoré vyjadrujú radosť z návratu Izraelitov zo zajatia: Áno, s radosťou vyjdete, budete vyvedení v pokoji. Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami. Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie.

Spracované podľa: https://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/isaiah/isaiah.htm

https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=1821

(Iz 12, 2-3. 4b-d. 5-6) „Hľa, Boh je moja spása; dúfam a nebojím sa, lebo moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“ Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy. R. „Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, ohlasujte medzi národmi jeho zázraky, pamätajte, že jeho meno je vznešené. R. Spievajte Pánovi, lebo urobil veľké veci; nech je to známe po celej zemi. Plesaj a jasaj, obyvateľka Siona, lebo veľký uprostred teba je Svätý Izraela.“

R. Čerpajme vodu s radosťou z prameňov spásy

K responzóriovému žalmu dnešného sviatku, resp. nedele, pozri katechézu na Tretiu adventnú nedeľu v roku C. Výber veršov do responzóriového žalmu je rovnaký, odlišný je len žalmový refrén (odborne responzum, z čoho pochádza aj názov pre úryvky žalmov používaných v liturgii po prvom čítaní – responzóriové žalmy).

Zatiaľ čo dôvodom výberu tohto žalmu do liturgie Tretej adventnej nedele (nedele Gaudete) je celkový radostný charakter tohto žalmu, ktorý ohlasuje príchod spásy, teda nejakej formy záchrany veriacich z Božej strany, keďže v Advente sa pripravujeme na radostnú spomienku prvého príchodu Spasiteľa (t.j. na Vianoce), v prípade nedele Krstu Pána, ktorá je takisto radostnou nedeľou a súčasťou oslavy vianočného tajomstva – zjavenia Božej spásy v Ježišovi Kristovi –, je dôvodom pre zaradenie tohto žalmu do liturgie tejto nedele aj zmienka o vode (Ježišov krst vo vodách Jordánu) a o prameni spásy, ktorým je kresťanský krst v Cirkvi. Z toho dôvodu je v. 3, ktorý obsahuje tieto myšlienky, pretvorený na žalmový refrén.

(Mk 1, 7-11) Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

Stretnutie Jána Krstiteľa s Ježišom pri Ježišovom krste v Jordáne prebieha v Markovom evanjeliu (a podobne aj v Lukášovom – por. Lk 3,21-22) bez slov (ak teda odhliadneme od „slov“ nebeského Otca, ktoré zazneli z neba). Matúš  zaznamenáva prvé Ježišove slová práve pri krste v Jordáne (por. Mt 3,13-17). Zmysel tejto udalosti musíme teda pochopiť hlavne zo samotných obrazov, v ktorých nám evanjelisti zachytávajú túto udalosť, ako aj z celkového kontextu evanjelií ba celého Svätého Písma, ale svetlo na túto udalosť nám môže vrhnúť aj Jánovo svedectvo, ktoré v evanjeliách predchádza samotnú udalosť Ježišovho krstu (len Matúš sa snaží význam Ježišovho krstu v Jordáne – resp. jednu jeho stránku, konkrétne Ježišovo zaradenie sa medzi hriešnikov – vysvetliť aj priamym rozhovorom Jána s Ježišom tesne pred samotným krstom; niektorí biblisti chápu Matúšov záznam rozhovoru medzi Ježišom a Jánom ako odôvodnenie, resp. ospravedlnenie Ježišovho „sklonenia sa“ pred Jánom, čo mohlo Jánových aj Ježišových učeníkov mýliť ako dôkaz Jánovho nadradeného postavenia).

V dnešnom úryvku máme zachytený len záver svedectva Jána Krstiteľa o Ježišovi (vo veršoch 7–8), ako ho podáva evanjelista Marek. Je celkom možné, že toto Jánovo svedectvo o Ježišovi, ktoré v samotnom evanjeliu predchádza udalosť krstu, v skutočnosti Ján vydal až po Ježišovom krste – potom, ako v ňom spoznal Mesiáša. Ján Krstiteľ jasne vyjadruje svoje podriadené postavenie voči Mesiášovi: Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Súčasne ohlasuje znamenie, ktoré má potvrdiť Ježišovo mesiášske poslanie: plnosť Ducha Svätého, ktorá bude spočívať na Ježišovi (por. Iz 11,2n; 42,1b; 61,1n), a to do tej miery, že Duch Svätý bude nielen viesť jeho kroky a pôsobiť v jeho činoch, ako to bolo v prípade iných Bohom omilostených ľuďoch biblickej doby, ale bude s Ježišom akýmsi spôsobom stotožnený do tej miery, že Ježiš sám ho bude môcť odovzdávať iným ľuďom, t.j. bude krstiť Duchom Svätým. Zostúpenie Ducha na Ježiša bolo vlastne pomazaním Duchom Svätým, čo je pôvodný význam slova Mesiáš, teda „Pomazaný“, pričom vonkajšie pomazanie olejom bolo iba znakom Božieho vyvolenia človeka pre niektorý z podstatných úradov pre službu Božiemu ľudu (proroci, kňazi, králi), podstatné však bolo to, čo sa týmto pomazaním získavalo – a to boli mimoriadne prejavy pôsobenia Božieho ducha v tomto vyvolencovi.

Teológovia už dlho riešia otázku, či Ježišov krst v Jordáne bol „začiatkom“ Ježišovho vyvolenia, jeho mesiášskej úlohy, keďže ako človek do svojej úlohy postupne dorastal (teda či sa až tu stal naplno Mesiášom), alebo iba „zjavením“ či deklaráciou tohto vyvolenia, ktoré mal Ježiš od chvíle počatia z Ducha Svätého (hoci samotný krst v Jordáne bol nepochybne „začiatkom“ jeho verejnej činnosti).

Ježišov krst v Jordáne treba teda prednostne chápať ako mesiášske znamenie, ktoré má potvrdiť Ježišovu úlohu Mesiáša, teda ako „pomazanie Ježiša Duchom Svätým od Otca“. Súčasne sa tu však okrem identity Mesiáša zjavuje aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice, vzťah Otca a Syna ako aj Ducha Svätého voči Otcovi a Synovi, a teda sa tu zjavuje aj Ježišovo božstvo. Od najstarších čias Cirkev (v prvom rade Cirkev na Východe) teda túto udalosť chápala ako „epifániu“, ako zjavenie Ježišovej identity, identity Božieho Syna, ktorý je súčasne prisľúbeným Mesiášom. Po poklone tajomných mágov od východu (Mt 2,1-12) Cirkev v tejto udalosti od najstarších čias vidí druhú udalosť v evanjeliách, v ktorej možno spoznať Ježišovu pravú identitu Božieho Syna a Mesiáša.

Pre hlbšie pochopenie tejto udalosti zaoberajme sa teraz len tými obrazmi, ktoré sa udiali priamo pri Ježišovom krste, a ktoré Marek stručne opisuje slovami: Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Svedkom vnútorného významu tejto udalosti, vyjadreného uvedenými obrazmi, je v Markovom evanjeliu len sám Ježiš (podobne aj u Matúša). V Jánovom evanjeliu Ján Krstiteľ sám seba označuje za svedka významu tejto udalosti (por. Jn 1,32n), dosvedčuje hlavne zostúpenie Ducha na Ježiša: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým (Jn 1,33bn). V Lukášovom evanjeliu je táto udalosť opísaná neosobne, na spôsob reportáže, nie je však zrejmé, kto bol jej svedkom.

V prvom rade si vysvetlime veľmi stručne význam „otvoreného neba nad Ježišom“. Jedine u Marka nachádzame v tomto texte grécky výraz schizomenous(od gr. slovesa schizein, t.j. roztrhnúť, rozdeliť), čo v skutočnosti neznamená len „otvorené“, ale „roztrhnuté“ nebo. Roztrhnuté nebo, to bol sen prorokov (por. Iz 63,19b: Kiežby si prelomil nebesá a zostúpil), okamih, keď Boh vypočul prosby prorokov a opäť otvára raj, z ktorého boli ľudia vyhnaní pre svoj hriech, pre vzburu voči Bohu; odvtedy je raj, t.j. nebo, pre ľudí zatvorené, a strážia ho cherubíni „s vytaseným ohnivým mečom“ (por. Gn 3,24). Toto je najvyšší a najhlbší zmysel spásy, na ktorý už mnohí Židia v Ježišovej dobe zabudli – spása ako nielen pozemské požehnanie, ale ako možnosť opätovného vstupu do raja, ako možnosť večného života v nebi, v Božom kráľovstve. Marek zámerne to isté grécke sloveso používa aj pri opise Ježišovej smrti, keď hovorí, že Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku (por. Mk 15,38). Obe tieto scény – Ježišov krst aj Ježišova smrť – sú okrem tohto slovesa prepojené aj deklaráciou Ježišovho božstva tak hlasom nebeského Otcapri Ježišovom krste(Mk 1,11; Mt 3,17; Lk 3,22b) ako aj slovami pohanského stotníka pri Ježišovom kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Aj z tohto prepojenia vidíme úzky súvis medzi Ježišovým krstom v Jordáne, kde Ježiš anticipuje (vopred duchovne uskutočňuje) svoju smrť, a samotnou Ježišovou smrťou ako obetou prinášajúcou ľuďom spásu.

Druhým obrazom je zostúpenie Ducha na Ježiša „ako holubica“. Máme tieto slová chápať doslovne alebo ide zase iba o obraz (vizualizácia zostupovania Ducha na Ježiša)? Zaujímavé je tu vyjadrenie evanjelistu Lukáša, že Duch zostúpil na Ježiša „v telesnej podobe ako holubica“ (Lk 3,22a). Biblisti sa však väčšinovo zhodujú, že nešlo o priamo telesnými zmyslami vnímaný jav (napokon Ducha nemožno priamo vnímať telesnými zmyslami, hoci prejavy jeho moci a pôsobenia občas áno), ale o duchovné poznanie. Symbol holubice je v Starom Zákone pomerne častý, hoci ho nemožno jednoznačne spojiť s Duchom Svätým (napokon Starý Zákon ešte nepoznal tajomstvo Božej Trojice), počnúc „vznášaním sa Ducha nad vodami“ pri stvorení (por. Gn 1,2; rabínska tradícia k tomuto textu dodáva v Talmude vysvetlenie, že „Boží duch sa vznášal nad vodami ako holubica strážiaca svoje mladé“), pokračujúc holubicou s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá Noemovi zvestovala koniec Božieho trestu nad ľudstvom (por. Gn 8,11n) a končiac symbolom holubice ako obrazu Izraela v Knihe žalmov (Ž 68,14) a v Piesni piesní (Pies 2,14). Všetky tieto starozákonné zmienky o holubiciach (ku ktorým môžeme zaradiť aj skutočnosť, že holubice patrili medzi obetné, teda „čisté“ zvieratá – por. Gn 15,9; Lv 1,14; 5,7) nemožno chápať ako priame zástupné symboly Boha alebo Ducha, skôr ako znaky Božieho pôsobenia vo svete – Boh je ten, ktorý sa neustála stará o ľudstvo ako holubica, ktorá sa vznáša nad hniezdom so svojimi mláďatami, prináša človeku zmierenie a pokoj (porovnaj meno pre Ducha v Jánovom evanjeliu: „Tešiteľ“ – Jn 14,16.26; 15,26; 16,7), a neustále sa snaží o nadviazanie vzťahu lásky s človekom. Nový Zákon však robí v tomto ohľade krok vpred a z holubice robí jeden zo symbolov Ducha Svätého, pričom okrem samotného Božieho zjavenia berie do úvahy asi aj prirodzenú symboliku holubice ako zvieraťa (vtáka), ktoré symbolizuje nežnosť, pokoj a lásku – všetko osobitné vlastnosti spájané v kresťanstve s Duchom Svätým. 

Posledným obrazom, ktorým sa budeme krátko zaoberať, je „Otcov hlas z neba“ a jeho posolstvo (v podstate to isté posolstvo, len s výzvou k poslušnosti Ježišovi, adresoval nebeský Otec trom Ježišovým apoštolom pri Ježišovom premenení na vrchu – por. Mk 9,7; Mt 17,5; Lk 9,35). Slová nebeského Otca pri Ježišovom krste (u Marka a Lukáša sú tieto slová adresované priamo Ježišovi: „Ty si ... v tebe ... “, u Matúša sú akoby objektívnym vyjadrením určeným aj iným poslucháčom: „Toto je ... v ktorom ... “) silne pripomínajú slová mesiášskeho žalmu: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2,7), ale ich obdobu môžeme vidieť aj v Prvej piesni o Pánovom služobníkovi u proroka (Druho)Izaiáša: „Hľa, môj služobník priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho“ (Iz 42,1). Tieto slová tým, ktorí dobre poznajú Sväté Písmo (a prví kresťania, pochádzajúci zo židovstva Starý Zákon poznali veľmi dobre) pripomínajú aj láskyplný vzťah medzi Abrahámom a jeho synom Izákom a prejav Abrahámovej lásky k Bohu – ochotu obetovať svojho syna: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ (t.j. svojho milovaného syna), a choď do krajiny Morja! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem“ (Gn 22,2). Otcovo vyznanie nad Ježišom pri krste v Jordáne nie je teda len potvrdením Ježišovej božskej hodnosti, ale úžasným vyznaním Otcovej lásky k svojmu Synovi a súčasne vyznaním lásky Boha k človeku, lebo Boh neváha obetovať všetko – hoci aj svojho Syna – pre to, aby naše srdcia opätovne získal pre seba.

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-14-11/

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Marka, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1993